Dodo Dúbravský, moderátor tv TA3, motoristický novinár a redaktor relácie Motoring, ambasádor pre ebajk® píše príbeh o sebe a o ceste k ebajkom

Šport ma sprevádza celý život

Nie som práve najmladší, aj keď si to nepripúšťam a tvárim sa, že mňa sa vek netýka. Napriek tomu mojich 53 rokov sa nijako „obabrať“ nedá. Dobrí kamaráti milosrdne tvrdia, že na päťdesiatnika nevyzerám, no a kamaráti zase, že na päťdesiatnika vyzerám dobre….. 😉 Možno na tom niečom je. Teraz sa prejavila moja samoľúbosť, ale vôbec mi to nevadí, veď som ako ostatní chlapi 😉

Veľa sa hovorí o tom, že šport drží organizmus, nie len telesnú schránku, ale aj mentálne. Musím to potvrdiť. Ako stredoškolák som sa venoval plávaniu a dokonca aj výsledky som mal celkom slušné. Potom ma zaujal moderný päťboj a tiež to nebolo celkom márne. Prišlo však dôležité rozhodnutie. Musel som si vybrať,  vrcholový šport alebo vysoká škola. Rodinná rada rozhodla, že to bude škola, keďže vtedy, hovoríme o osemdesiatych rokoch minulého storočia (fuj, to znie hrozne) sa so športom a ešte k tomu s moderným päťbojom uživiť nedalo. Tak som teda promoval na Stavebnej fakulte, vtedy ešte SVŠT. Športoval som aj počas vysokej, aj keď to bolo niečo úplne iné. Vtedy bola veľkým hitom posilňovňa a tak som sa tomuto trendu neubránil ani ja. Bránila sa však tomu moja mama. Hoci som cvičil len sám pre seba a podľa všetkých možných časopisov, zaručených rád kamarátov, jedol som ako za troch a snažil som sa svoj jedálny lístok upravovať, tak ako to radili kamaráti a literatúra. Výsledkom bolo 8 kg navyše, mal som vtedy 96 kg. Paradoxne ich mám aj teraz ;-), len svalová hmota sa zmenila na niečo mľandravejšie. Ale stále sa utešujem, že to tam niekde ešte stále musí byť. Vraj, ale to mám tiež len z „dobrého zdroja“, telo si pamätá. Asi na tom niečo bude.

Aj keď už fitnes centrá nenavštevujem, stále sa snažím športovať. Kondičné tréningy sú super. Cvičím len s vlastným telom a dokonca mám pocit, že naozaj vydržím viac. 😉  Toto dobre znie, ale ja mám na mysli basketbal. Táto hra ma úplne dostala. Chodieval som dvakrát počas týždňa hrávať. Mám dve partie, jednu mladšiu, kde si pripadám, ale len v niektorých momentoch, ako otec tých chlapcov, ktorí sú odo mňa v priemere o 15 až 20 rokov mladší. Prezradím vám, že držať s nimi krok a vydržať hrať v plnom nasadení 90 minút s malými prestávkami, tak to je niečo! Ak by ste si mysleli, že majú úctu k mojim šedinám, tak sa mýlite, práve naopak a keď nevládzem, alebo mi „nepadá“ tak si užijem uštipačné poznámky, čo ma samozrejme ešte viac naštartuje. No a potom mám druhú partiu, kde patrím k tým mladším a tam je to o ozajstnej radosti z hry. Vidieť 70 a viac ročných pánov, ako dokážu prebehnúť telocvičňu, to je neskutočné! A akú majú presnú ruku! Tým som len chcel popísať pocity aké prežívam pri mojich športových aktivitách a verím tomu, že ste po chopili, že šport je v mojom živote naozaj dôležitý.

Bohužiaľ, tento rok (2017) som mal zdravotné problémy a skončilo sa to operáciou. Doktor mi to vysvetlil veľmi rýchlo a hlave jednoducho, aby som to pochopil. Vraj som si to zbieral tých 53 rokov a prejavil sa stres, životospráva, stravovacie návyky a žlčník išiel von. Nič také vážne, ale pre športovca, ktorý nemocnicu poznal len z návštev príbuzných, to bolo niečo nepredstaviteľné. To najhoršie však prišlo potom. Nie že by mi šport zakázali, to nie, len som dostal radu, že minimálne štvrť roka by som sa mal vyhýbať väčšej fyzickej záťaži a o kontaktnom športe mám zatiaľ len snívať. Nič dramatické, ale viete ako sú tri mesiace niekedy dlhé? No a potom prišli prázdniny, kedy má naša basketbalová sezóna prestávku a bolo “vymaľované“.  To by som sa však nesmel volať Dúbravský, aby som niečo nevymyslel. Alebo moje dve deti, ktoré sa volajú rovnako J Títo moji chalani nepoznajú lepšiu zábavu ako futbal (tomu celkom nerozumiem a ani nemusím) a tak sme si zlepšili kopaciu techniku a brankárske postrehy. To mi však bolo málo a tak sme jazdili na bicykli, čo sme robili aj predtým, ale teraz som to vnímal tak nejak inak. Lenže, sedieť na ňom dlhé hodiny, trápiť sa do kopca potom dlhé roviny a následne mať doma pocit ako po vykladaní vagónov… To sa mi až tak veľmi nevidelo. Náhoda však chcela, aby som sa dostal k ebajku. Stačila pozvánka na charitatívnu akciu „Káčer na bicykli“. Pre mňa stres, veď absolvovať vyše 50 km len tak a na tej strašidelnej tvrdej sedačke. Jasné, poviete si, zhýčkaný Bratislavčan. Áno máte pravdu, je to tak, som. Zase sa však ukázali dobrí kamaráti a presvedčili ma aby som si vyskúšal ebajk a najlepšie hneď na etape s Káčerom. Tak sa aj stalo.

Okrem mňa si ho užival aj môj vtedy 12 ročný syn a kolega Mišo Karpát. Musím povedať, že v cieli som bol spokojný a vysmiaty a nie len ja, aj Mišo aj môj Samko. Odvtedy nedám na „elektrické bicykle“ dopustiť a ani moji dvaja synovia. Keď môžeme vždy sa vyberieme na ebajk. Je úplne jedno, či ideme na dlhú „štreku“, alebo sa len na hodinku povoziť po lese. Vždy je to zážitok. Nikto nefrfle, že ten kopec je veľký, stúpanie strmé, alebo ako sme išli ďaleko. Je to zvláštne, možno bude niekto namietať, že „áno, veď ti pomáha elektrika a to sa potom ide“… Alebo že, „to nie je o tom pravom bicyklovaní“.  Ale je. J To si treba vyskúšať, ebajk vám pomáha len toľko koľko chcete vy a keď nechcete, tak nemusí vôbec. Ale ten pocit, keď vám pomôže pri jazde do prudkého kopca a zase len toľko koľko vy chcete, to je výborný pocit. No a potom, keď  „klasici“ oddychujú, vy to nepotrebujete. Pitný režim riešite počas jazdy a inak stále idete. Nie nemyslite si, že ebajk za vás bude šliapať . To rozhodne nie, dokonca si trúfnem povedať, že vám nič neodpustí. Ale odjazdite na ňom oveľa viac kilometrov a nevystúpite z neho totálne odrovnaný. Aj po dlhšej jazde. A to je pre mňa rozmedzie 50 až 70 km, kedy sa úplne v pohode a veľmi príjemne unavený vypravím do roboty a bez problémov si sadnem na moju moderátorskú stoličku a zvládnem šichtu do jednej v noci. Tie endorfíny šťastia, čo sa po športovom výkone vyplavia, to je veru vec!  Čo som týmto chcel povedať? V prvom rade mi ebajk pomohol pri mojej rekonvalescencii, pretože sa ukázal ako výborná náhrada za môj basketbal a v tom ďalšom je to naozaj príjemný relax a užívajú si to aj moji chalani.

P.S. V telke sa ma pýtali, že „na čom fičím“, že som vysmiaty a zase vyzerám mladšie“ J

Dodo Dúbravský