Prvé stretnutie s elektrobicyklom

V lete roku 2014 som odcestoval na služobnú cestu na Taiwan. Bol som v tejto krajine prvý krát v živote a tak keď sa naskytla po obchodných rokovania príležitosť spoznávať okolie, hneď som to aj využil. Nejdem sa tu dlhodobo rozpisovať o všetkých tých zážitkoch a skúsenostiach, ale zastavil by som sa pri niečom, čo tam bolo už skoro bežne a čo nás dúfam, že ešte čaká.

Keďže Taiwan patrí medzi krajiny, kde je bicykel obľúbeným prostriedkom, začal som si všímať ako ten naoko existujúci chaos zvládajú. Bicykle boli všade v celom meste Taipei, kde som sa pohyboval. Požičať si tam bicykel bola ďaleko jednoduchšia vec ako sa naučiť po mandarínsky. Stačilo mať ich easy kartičku, ktorá platila aj na metro a urobiť jednoduchú registráciu, buď cez internet, alebo v elektronickom kiosku pri každej požičovni bicyklov, ktorá bolo samoobslužná. Takéto automatizované požičovne mali skoro pri každej stanici metra, či významnom mieste v meste. Celé mesto majú popretkávané cyklocestami a chodníkmi len pre cyklistov. Cez víkend som takto najazdil aj 50 km.

Taiwan je ostrov skoro vo veľkosti Slovenska, avšak jeho kopce sa štverajú až do výšky cca 4000m. Preto značná časť ostrova je v kopcoch a nebol ani Taipei výnimkov. Keďže som si chcel urobiť zopár krásnych výhľadov, tak som si to s bicyklom aj ja zamieril do kopcov, nakoľko bicykle z týchto požičovní boli vybavené aj jednoduchou prehadzovačkou. Musím povedať, že o požičiavané bajky sa starali ukážkovo, lebo za celý pobyt som sa nestretol s tým, žeby niečo na bicykli chýbalo, či nefungovalo.

Pri mojich cyklotrasách smerom do kopcov sa mi občas stalo, že ma smerom do kopca nejaký ten cyklista predbehol, ale to som chápal, že nie som najlepší a nie som ani Sagan, hoci som Slovák. Keď ma však predbehla žena s dieťaťom na bicykli, či omnoho staršia osoba, tak som zbystril pozornosť. Šlapali okolo mňa vždy tak ľahko, že pri mojom dýchaní som ani nepočul kedy sa priblížili zozadu a kým som zalapal po dychu, tak už boli preč. Väčšinou na vrchole kopca boli aj oni a kochali sa vyhliadkou, tak som si ich obzeral, že či majú dvakrát väčšie lýtka ako ja, ale boli skôr šľachovití, ako svalnatí. Nakoniec som však zbadal, že nebude rozdiel v človekovi, ale v bicykli. Tak ich mal o niečo viac káblov ako ten môj, ale hlavne tam mal niečo navyše, či špeciálne upravené koleso, alebo stred, kde sú pedále na šliapanie. Nakoniec som pochopil, že sú to elektro-bicykle, ktorým pomáhal elektromotor. Proste keď potrebovali ísť do kopca, tak si iba jednoducho zapli pomoc a šliapali s úsmevom. Od toho momentu som si ich začal všímať častejšie a rád by som takýto bicykel mal aj na Slovensku. Tiež sa chcem usmievať, keď budem pedálovať do kopca. Kedysi keď sme robili cez prázdniny veľké cyklovýlety po celom Slovensku, tak sme ako synonymum námahy mali vetu: “ Nech bicykluješ kamkoľvek, vždy ideš do kopca, alebo proti vetru ! “. S ebajkom verím, že pojem námahy sa stratí….